Básne písané srdcom pre všetkých
Septembrový dážď
V každej chvíli jesene ten zvláštny pocit;
si dážď a jeho kvapky ako večný talizman nesieme.
Kvapky, ktoré zmočia našu tvár, dnešný dážď je Boží milodar.
Zem vyprahnuté pery má. I voda občas býva. Stromy sa
týčia, vietor sa v nich hniezdi. Sú dni, sú noci a v nich hviezdy.
Stromy a ich kráľovské koruny siahajú priamo k nebu,
aj ono má vyprahlé srdce a túži jednoducho piť.
Jesenná obloha si na kvapkách z gustla.
Prší a prší ako jedna báseň škoda hovoriť.
Plač.
I kvety na jar potrebujú slzy
ako soľ potrebuje chlieb,
ako nebo potrebuje svojho Boha.
Polnočné svetlo
hviezdy rozlúskne ako hrach.
Kvety na jar dokážu plakať,
zlomí sa v nich priam podstata.
A deň a noc, je žeravým ohňom zohriata.
Drevo zavzlyká, pochová
všetky spomienky na jeden kríž.
Vo váze rozplakali sa kvety....
Prečo? Raz to pochopíš.
Pravda z kríža
Vypovedané slovo z kríža.
Posledný výkrik matky Márie
Cesta na Golgotu viac než istá
Dozneli všetky osudové árie.
Nad nebom krúži čierny vták,
Obloha tmavá - Cintorín tichých duší.
Akoby na slepú koľaj prišiel vlak
Boh bdie a svoje cesty všetky ruší.
Ostáva. Stráži to nebeské nad nami.
Teraz, v neúprosnom, strašnom daždi
Je niečo medzi nebo a večnými snami.
Tak ako my miluje jeho, ako miluje ho každý.....
Vraví sa mu Spasiteľ, Pastier jediný náš.
Milujeme ho. Ty mu zo seba všetko dáš.
Lásku, pokoru v tichu polnočnej básne.
Jeho svetlo zhasne, do poslednej básne.
A potom veľké nič Boh nad nami nikdy neláme bič.