Starnúť a odísť do večnosti
Ono to sa povie. Starnúť v pravý čas,
Mať kľúč od vlastného srdca, ktorým
odomyká človek všetky svoje brány.
Ono to sa povie, prísť v pravý čas.
Zhasnúť posledné svetlo beznádeje,
kým vietor všetky spomienky nezaveje,
na mladosť, na ruky, ktoré Ťa milovali
vždy na úver. Pochopiť dažďovú kvapku,
ktorá mokne - v poslednom, zabudnutom okne
a v rohu pavúk spriada svoje nite.
Ak príde čas moji milí, až potom uvidíte.
Ako je krásne skutočne a múdro starnúť.
Človek je starý? Ako sa jeho zdravie tvári,
keď on sa nevracia iba do mladosti,
ale i do rokov detstva, keď vyvádzal peststvá
a hral sa s kamarátmi, na meno, zviera, vec.....
Jedno bolo dievča....Druhý bol chlapec.
Svet je tak krásny. A Pán Nebies Vám povie.....
Treba skutočne ísť. A Vy sa lúčite
so všetkým, čo si, a koho ste mali radi.
Odchádzate. Vietor máte v závetrí. Cítite jeho chlad.
Vaša hviezda Vám svieti. Volá Vás a vy viete,
že pod oknami Vám v tento zvláštny okamih
kvitnú ruže, a nielen ony, ale i rôzne kvety.
Kristus Vás čaká a spýta sa Vás.
„ Ako Vám je? „
A vy viete, kde všetky hviezdy ako vtáci hniezdia.
A v tej chvíli sa Vám ani nezdá....
.
Mať strach, byť súčasťou vesmíru,
spravodlivého neba. S tým, že i tam žiť treba.
Nosiť v srdci modlitbu. Modliť sa otčenáš....
A vy viete, čo máte, to máte, že Bohu,
svoje srdce dáte a položíte ho naveky
za doprovodu svietiacich sviec na oltár