Básnik s kávou v ruke
Je deň aký je, taký aký má byť.
Tak povedzme si znova
Básnik dotýka sa slova,
tak ako sa má v každom čase.
V hlave robí si inventár.
Občas má v nej prievan.
Jeho básne do olova zlievam
a myslím na Svätopluka
Ako držal v ruke železné prúty.
Mám pri stole taktiež kávu a pýtam sa básnika.
„ Ako ti chutí? “ a on mi odpovie...
„ Výnimočne, je skvelá, je dobrá....“
Odrazu začne mu svitať cez jeho dlane ráno
a on práve dopíše báseň.
Je za srdce chytajúce ako každý okamih,
Je krátka, ako je jeho život.
Žije preto naplno, s víťazstvami a prehrami
so slzou v oku, s bolesťou bez nároku
s kávou v ruke, ktorá omamnú vôňu má.
Za oknami kvitnú muškáty
i biely deň. A káva? Má božskú chuť.
Básnik pije ju. Je skutočne skvelá.
Nech až tak veľa , písať a kávu pri sebe mať.
Pije ju.... Život sú zámená
a matematika, kde rovnice
sa ľavá strana nemusí rovnať pravej
Život je krehký ako nahá vášeň
do posledného letného zakvitnutia,
kde kvitne kvet v pukoch krásnych ruží.
A básnik do pije kávu. A ďalej píše.
Káva je sestrou básne. To nie je žiadne klišé.
Je deň. Sú slová. Je káva. Tá poézia na prídel
Báseň je súkvetím horúceho leta. Je hodná
vzletu motýľa s krídlami i bez krídel.