Keď sa povie noc a iné hviezdy
Jednoducho lebo,
alebo vesmírny sonet
Tá romantika vesmírnej,
rodinnej ságy,
prekrásnych dcér
Sibyly, na brehu jazera.
.
Na toto čaro tejto
rodiny staručká Vanga pozerá.
Nostradamus so sklenenou
guľou v ruke veští.
jasnú budúcnosť pre všetkých.
Sibyla matka,
Mesiac otec dcér, ktoré
sa vykúpali v čírej,
pravdivej rieky brehov,
Dotýkajúc sa vyššej
moci s láskou, s nehou.
Boh sa len srdečne
usmieva a maľuje tento
zvláštny obraz oblohy
Verte, drahí moji,
čo bolelo už dávno nebolí.
Dcéry Sibyli a Mesiaca.
Ich sesternice práve
schádzajú z Veľkého voza.
Jedna z krásnych hviezd
Severka dokonalá z manekýnok
a jej póza. Krásu akoby
dostala priamo od Boha.
Všetko je cool, všetko
je dokonalé, v okamihu
ako stále. Všetko sa zlieva
do farieb na palete
Boha umelca, maliara.
Na stole sviečka stratila reč
a zrezaným plameňom dohára.
Všetko je krásne
ako farebné maliarovo dielo.
Boh maľuje, oblohu – obraz večnosti.
Z iskierky plameň, z plameňa
popol sa stáva.
Kdesi, kde ustala sila ohňa,
kdesi, kde prestala chrlieť láva.
Takto sa žije, chudobným.
V tanieri málo, no veľa vzácneho....
v srdci hlaholiac, čo nazýva sa zvon.
Zvon božieho hlasu.
pre šťastie v nehe, pre slzy žiaľu.
Modliť sa pre čerstvý chlieb
Bohom daného žírneho klasu.
Tá rovnica života,
Báť a nebáť sa, keď vchádzaš
vlastnému osudu oproti.
Tá varianta istá,
milovať a mať nás rád.
Zo všetkého ostanú prázdne dlane,
v nich občas menej,
v nich občas viac.
Na oblohe hviezdy,
na oblohe krvavý mesiac.