V tichu rána na každý deň
V tichu rána každý deň
A ráno v tichu leta, v ktorom dýcha láska.
Odrazu zložíš husle na stôl, nebo s tebou nebude hriať.
Iba sa dotkne rozhrešenia tvojho srdca
A naučí ťa verne žiť a milovať.
Keď starneš a vlasoch sa ti zahniezdňuje biela inovať
So srdcom, v ktorom plameň vždy horí
A obloha sa na jeseň otvára dažďom.
To svoje srdce . A v ňom v tom úkryte zvláštnom.
A ty nikdy neroztopíš slzy. Prináša ich jeseň.
Ten studený a nekompromisný dážď.
Sedíš v U Smädného mnícha.
Všetko slovom, poéziou dýcha.
Pri stoloch sedia veršotepci – maestri slova
ktorým slovo znamená veľa,
čo si viac, ako keď sa Michelanchelo
dotýkal svojho diela.
Tak málo – Pri tom tak veľa stačí
Hrať podľa tónov, keď v korunách stromov
ešte znie nezabudnuteľný koncert vtáčí.
Husľový kľúč nikdy nespí na notovom papieri.
Ach, Pane, znie Tvoja hudba strún a hárf nesmrteľných sĺnc.
Nemusím byť Exupéry – Stačí, ak mi verí,
ten , kto miluje poéziu – tú nežnú, nádhernú a snilú.
To slovo, tú báseň, vo vlastných stopách, v nás.