Dialóg s poéziou / poézia v próze /
Na slovíčko, poézia?
Vidieť ťa málo a predsa existuješ. Nenosia ťa študáci v srdci, ale v zadnom vrecku nohavíc. Predali by ťa za deravý groš, len, aby sa ťa zbavili. Na jar zakvitnú záhrady, po daždi sa slnko rozjarí. A vyjde dúha. – Najprv jedna, potom druhá. Všetko je v jarných pukoch. V marci fúka jemný vánok ako Škót ktorý v károvanej sukni a s gajdami v rukách fúka do mecha. V apríli príde usmiaty dážď a smeje sa ucha, ucha..." Básnik Ťa nikde nevidel, tôbož v mysli študentov, ktorí sa tešia na prázdniny a zabúdajú pomaly to, čo sa naučili. “ „ Kam kráčam, poézia?“ „ K ľuďom, osloviť tých, čo ma majú radi. Slnko so mnou kráča do záhrady, Nikdy sa ta neprelomia ľady. Ovocinár hľadí na svoje stromy, úrodu. „ Ach to je skutočná poézia, - ktorá všetko, zlé i dobré časy prežila. To je to svitanie do dvoch dlaní. Nefalšovaná, originálna poézia....na svitaní. Všetko je poézia, len ju treba chcieť pochopiť. Iba s poéziou dokáže človek šťastný byť...“