Gabriel Németh úryvok z pripravovaného románu Srdce na mraky
.prvá kapitola
/ Študentský život /
Volám sa Eduard Kremaňský. Študujem na Strednej umeleckej škole v Kremnici odbor maľba a sochárstvo. Umenie je my všetkým. Všetko, čo s umením súvisí, mám nesmierne rád. Pochádzam z umeleckej rodiny. Môj starý otec bol umelecký kováč. Chuť pracovať so železo mal jednoducho v krvi. Už nie je medzi nami.
Ostali po ňom však krásne spomienky, a najmä jeho umelecké diela, ktoré nám ho budú vždy pripomínať. Tomuto odboru sa taktiež venuje môj otec, už na vyššej, profesionálnejšej úrovni. Výstavy mal, v Banskej Bystrice, vo vojenskej galérii, v Poprade v priestoroch Krajskej knižnice, v Košiciach, vo východoslovenskom múzeu.
Jeho výstavy prešli celým Slovenskom.
Dokonca chystá výstavu do Anglicka a do New yorku, do USA. To, že som sa dal na umeleckú. Skutočne je to tak, ale uberám sa iným smerom. Študujem maľbu a sochárstvo Moja rodina a škola, ktorú reprezentujem a úspešne na rôznych súťažiach, je na mňa hrdá. Ak ktosi si váži svojho študenta, alebo rodičia svojho syna, je to fascinujúci pocit, že robí čosi, čo má zmysel.
- Sen o sne - napadá ma román Petra Holku. Každý má svoj sen, sníva ho a je krásne, ak sa mu splní. Mne sa splnil nadmieru. Som šťastný a k tomu umelec. Už sa za neho vlastne považujem . Svedčia o tom ocenenia, ktoré získavam na súťažiach. Tu nejde len o ne, ale o to, že na nich stretávam fachmanom, skutočných majstrov svojho odboru. Tí nás učia, zdokonaľujú náš talent, ktorí sme dostali od Boha.Profesorka si vezme zo stola klasifikačný hárok, pozrie sa hodinky, potom na mňa. Stojím pri svojej lavici, vezmem zo stola umelecké perá, ktorými som na tejto hodine maľoval a dám ich do čierneho kufra. Téma, na ktorú sme mali maľovať bola. – Sen základ všetkého byť umelcom. Mali sme na to dve vyučovacie hodiny. Zahĺbený do práce som si ani neuvedomil, ako rýchlo ten čas ušiel. Po prvých štyridsiatich piatich minútach som mal obraz hotový.
Profesorka s ním bola spokojná, ukázala mi, aj niektoré nedostatky pri ťahu so štetcom. Nikdy som nenamietal, ak ma pedagógovia, usmernili, ako vylepšiť svoju prácu. Skôr naopak, bol som tomu rád, maľoval a učil sa.. Zajtra miesto maľby máme tri vyučovacie hodiny praxe sochárstva. Sú nutné, presne tri...., aby diela uschli, ak neuschnú dajú sa na stôl a nechajú, v triede.
Tá sa zamkne a nebude mať k nej do zajtra nikto prístup, ani upratovačky, ktoré by mali, čo upratovať. Hlina prach, nečistota, podlaha špinavá, na parapete okna znova prach, kvety by bolo nutné poliať a tak ďalej, a tak ďalej...
Pristúpim k profesorke, vidím jej na očiach, že mi chce povedať príjemnú správu, pridáva k tomu svoj úsmev a začne.
„ Eduard, na pedagogickej porade, celý profesorsky zbor jednomyseľne rozhodol, že za to, že našu školu tak úspešne reprezentuješ, ak pôjdeš domov po štyroch týždňoch, budeš môcť ísť už vo štvrtok, “
„ Ďakujem, pani profesorka, viem, že najviac môžem ďakovať vám, že profesorský zbor na svojej porade takto rozhodol. Doobeda mi ide rýchlik Kriváň. Je to miestenkový vlak, rád by som ním cestoval. Doma by som bol okolo tretej na popoludnie. Ak by som cestoval tým druhým Dargovom, bol by som doma o druhej v noci. Bola by to pre mňa únavná cesta.
„ Samozrejme, tak budeš chodiť domov spomínaným Kriváňom každý štvrtý týždeň. Upovedomím všetkých profesorov, aby to vedeli.“
„ Ešte raz srdečná vďaka, za to, čo pre mňa robíte, vážim si to veľmi a budem
sa snažiť, aby som Vás nesklamal..“ odzdravím sa a idem sa najesť do školskej jedálne. Jedlo je tu v pohode. Nesťažujem si, i keby to mohlo byť lepšie. ŽIvot študenta, ktorý nepriberá tým, čo mu dajú na tanier, ale špinou, je biednym študentom. To teda je.....Skutočná anekdota na zamyslenie, irónia osudu, každého študenta. Na jar ako každý rok, sa u nás v Kremnici konajú Kremnické gegy. Super kultúrne podujatie. Teším sa a ne, čím ďalej tým viac.Vystúpia na nich divadelné súbory, ktoré svojim umením, diváka nielen rozosmejú, ale ho svojimi scénky nútia zamyslieť sa nad životom, čo prináša. A to dalo by sa povedať anglickým, suchopádnym humorom.
Napríklad.
Cigán, kde si bol včera pýta sa policajt, s ktorým sa stretne náhodou na ulici.“ Cigán pohotovo odpovie „ Ja som ho nezabil....“ Alebo....Kedy bude poslúchať Róm? Keď sa z neho vylisuje CD RÓM.“ Najviac sa však teším na jarmok, kde každý príde s niečím, čím sa chce reprezentovať, čosi predať, ale čo dokáže, čo v ňom je.... Tu sa predvedie každý majster a ukáže, čo skutočne vie. O tom je toto každoročné, kremnické podujatie. Ja na týchto podujatiach dokážem maľovať portréty, tváre tých, ktorí sa pri mne zastavia, a potom ich dávam za symbolické dve eurá.
Týždeň ubehne rýchlo, doobeda vyučovanie, poobede spomínané krúžky, na internáte ďalšie učenie na nasledovné dni, jednoducho kolotoč, ktorý sa nedá zastaviť. A potom tu príde chvíľa, keď skladáte skúšky z dospelosti, so zelenou trikolorou na hrudi a myslíte, že ste už dospelí, pritom nie. Aby vás pasovali do cechu dospelých, pretečie ešte veľa vody, nehovoriac o čase, ktorý sa nedá zastaviť. Najedený a spokojný odchádzam zo školy, dolu k autobusovej zastávke. Nikoho takého známeho cestou nestretávam, ani mi to nevadí.
Som študent – umelec – maliar – sochár – samorast. Jedinec zahĺbený vo vlastných myšlienkach, ktorému samota nevadí, skôr ju úmyselne vyhľadáva, sa riadi jedného V tichu samoty sa rodí umelecké dielo. A toho sa ako ja, študent riadim, a budem riadiť vždy. Predstavte si večerné ticho, za oknami, počuť šepot lístia, ako sa jesenný vietor s nimi hrá a vy vo svojej pracovni maľujete, kreslíte, cízlujete, modelujete. A keď je dielo dokonalé, je ešte ticho a vy ponorený do jeho čara sa cítite ako vybájený Malý princ, ktorý sníval dovtedy, kým sa jeho sen nesplnil. A pritom nemusíte byť ani Exupéry. Stačí, ak ste sebou samým, skutočne tým, čím ste a tým, čím skutočne chcete byť. V mojom prípade to platí dvojnásobne.
CHCEM BYŤ UMELEC – MALIAR – SOCHÁR.
Pevne verím, že ním budem, alebo ním už z polovice som. Stačí mi ak mám v srdci svoj rodokmeň a verte, som naň hrdý. Moji pra – pra starí rodičia pochádzali z Rakúsko – Uhorska. Pra – pra starý otec Zachariáš, bol zemanom, vlastnil zem, ktorú mu darovala Uhorská šľachta rodu Krumizánovcov.
Na to bol nesmierne pyšný, takéto čosi v tej dobe sa veľmi cenilo. Deduško, tak aj vyzeral, mal šibalské fúzy a keď doma jedol, všetko mu stekalo po sivo – čiernych fúzov. Všetkým vravieval.. „ Nechajte to na mňa. Rodnú zem nám darovali Krumizánovci a fúzy tie som si nechal upravovať na samotnom dvore Ferencza Józska.“
Potom si fúzy jemne utrel, vyceril na všetky zuby a usmial sa. Humor v sebe nezaprel. Na dvoch roliach s mojou pra –prastarou matkou Rozáliou pestovali pšenicu. „ Pokiaľ bude treba chleba, dovtedy bude treba mať aj pšenicu. Bola jeho životná filozofia a treba povedať, bola pravdivá. Medzi druhou a treťou roľou postavil mlyn a tam všetku urodenú pšenicu mlel, poviazal do vriec a konským povozom hnedákom, menom Hviezdička niesol na dvor Krumizánovcom. Šľachta s ním bola spokojná.
Môj pra- prastarý otec musel zamestnávať 24 ľudí, dával im pšenicu a nejaký ten peniaz navyše, tak, aby, aj vlk bol celý a ovca ostala celá. Pracovali pre neho i šikovní drotári, medzi prácou, ktorú vykonávali, mleli pšenicu a dávali do vriec, plátali okrem toho i hrnce, kastróly , panvice. Medzi nimi bol šikovný drotár Drahomír Kneža. Ten z drôtov vyrábal, prstene, ozdobnice na šperky a drahocennosti. Pra –prastarému otcovi sa to tak zapáčilo, že sa pridal k nemu a zaúčal sa. A to bola pra – pra starého otca umelecká cesta, na ktorej sa pomaly stával kováčom, ktorý dokázal skrotiť každučký oheň. Vždy bol jednoduchý človek a tým aj ostal hoci bol hrdým zemanom.
Svoj cit pre umenie mám vrodený. Nezaujíma ma nič iba umenie. Hľadám zo všetkého inšpiráciu a vytváram svoje sny, maľujem a modelujem. Každý by mal nosiť v srdci svoj rodokmeň, či ho pozná, či nie Svet vlastných predkov, svet, minulosti, prítomnosti, svet budúcnosti, ktorej musíme kráčať oproti a byť vždy prekonávať jeho prekážky. Ľahko sa o tom hovorí, o tom ťažšie, je ísť, bojovať, padnúť, vstať a ísť.
A tak si sadnem do autobusu, je plný ľudí, vracajú sa z práce, idú do práce, študenti končia školský deň. Sme v ňom natlačení ako sardinky v oleji, ťažko sa nám dýcha. Šťastie, že sedím pri okne, otvorím ho a tykám si s jesene príjemný vetrom. Robí mi v tej dusnote dobre.. Našťastie na šiestej zastávke vystupujem.
Cesta autobusu bude trvať dvadsať minút. Vystupujem na ulici Jána Smreka, prejdem na druhú stranu pešej zóny Osloboditeľov 12 a o pár metrov a som pred našim internátom. O proti ako vchádzame do nášho internát, na chodbe je dievčenská strana....
S chalanmi, keď po prázdninách prídeme na spomínaný internát a donesieme si haldu nových šiat, košieľ, polokošieľ, pulóvroch, nohavíc, topánok, si humorne vravíme a smejeme sa. – Šaty sme si nemuseli nosiť. Mohli by sme chodiť nahí a baby by mali zadarmo striptíz. –
Vystupujem hore schodmi, otvorím dvere a srdečne sa usmejem na vrátničku Voláme ju... – Mamička - vrátnička, pretože je k nám nesmierne milá a vždy, keď pečie doma cez víkend koláče, nezabúda na nás a donesie nám z nich.„ Edko, zlatý môj, máš tu list z Francúzska. Prišiel predvčerom, prevzala som ho, ale chcem ti ho dať osobne. Tak tu ho máš. Srdce mi až poskočí, viem kto
mi píše...sesternica Zituš....
Stala sa v dvadsiatich rokov Miss Slovenska, dostala šancu ísť do veľkého sveta, tak je tam.... Pracuje tam, predvádza tam modely, je veľmi ambiciózna žena, ktorá vie, čo chce, ktorá správne sníva tak, aby sa jej vysnívané sny splnili. Rád by som vyšiel i ja do zahraničia, maľoval by som, robil sochy a potom by som mal výstavy. Žil by som ako umelec na voľnej nohe. O tom je celé moje snívanie. Byť umelcom a živiť sa umením.
Vchádzajúc do svojej izby číslo osem, položím kufor na zem a otvorím list. vonia francúzskym parfémom. Samozrejme aký je to parfém, to neviem, nepoznám jeho značku, viem iba, že list nosí vôňu Francúzska. Ako Zituš píše.....„ Ahoj, Edko, posielam ti voňavý list, aby si cítil ako vonia Francúzsko. Ako sa máš. Čo máte nového? Ja mám stále veľa práce, ráno, večer, celý deň sa nezastavím. S mojim priateľom Alainom sa snažíme byť, čo najviac, občas sa nám darí, inokedy nie.Alain, je taktiež zaneprázdnený, pracujem ako výkonný riaditeľ firmy FRANCOESVINNE WORD, je to firma, ktorá sa venuje vývozu francúzskeho vína. Som tak neznesiteľné unavený, že som na odstrel. Raz ma tieto služobné cesty zabijú.“
„ Nemyslí si, že ja nie som zničená. Každý ma toho na pleciach viac než dosť. ani ja nie som výnimka“ poviem mu, hľadím mu do tváre, chýba mi, chcela by som si s ním raz založiť rodinu. “ poviem mu a som šťastná, že prišiel domov „ Rada by sme prišli k našim na Slovensko. Samozrejme nezabudneme prísť aj k vám. Bude to asi posledný týždeň v mesiaci.Hoci je daždivý november všade rovnaký, budeme sa snažiť vám doniesť trocha parížskeho slnka, francúzsku eleganciu a šarmu.“
Zita píše ďalej. „ Teším sa, že znova budeme s Alainom doma.“ám nesmiernu radosť, až sa mi chce plakať, veď domov príde moja sesternica, a ináč som citlivý človek. V umelcovi vždy musia pracovať emócie, či kladné, či nepríjemné, až depresívne. Bez nich by nevznikali diela ako také.
Veď sesternica Zituš nebola doma viac ako pol roka. Je to naša krv – chýba nám a k Zite mám zvláštny bratro – sestersky vzťah, i keď sme iba vo vzťahu bratranec - sesternica. Rozumieme si. Jej priateľ Alain hoci pracuje vo vinárskom priemysle, vyzná sa v umení, má rád výtvarné diela – obrazy ako také, dokonca má obraz Vincenta van Gogha Slnečnice, a hoci je to iba kópia, je to obraz krásny a podmanivý, a možno, aj krajší. Slnečnice sú jeho prvým obrazom, ktoré vlastní, obrazy ho tak zaujali, že na aukciách si ich kupuje, hoci aj kópie, ktoré majú čosi do seba.Tá krása živých farieb, ten život v nich, ktorým sa maliari prezentovali, aby ich obrazy boli krajšie ako originálne, to je na nich to gró, to najkrajšie z najkrajších
Niektoré slová z francúzštiny som chytil od neho, začal som si s ním rozumieť. Aby som mu viac rozumel, začal som sa pravidelne učiť francúzsky jazyk. A dnes francúštinou rozprávam, dalo by sa povedať plynule a viac než dobre. Viem, ak chcem preraziť a ísť do veľkého sveta, vedieť a rozprávať cudzími jazykmi, je základ všetkého. Prezlečiem sa do teplákov a idem si zabehať Behu sa venujem rekreačne, iba tri roky, od svojich štrnástich rokov, nikdy som nechcel vyniknúť v tomto športe, ani bežať maratóny, robil som to, a robím to pre svoje zdravie a príjemný pocit.
Odchádzam. Odzdravím sa od vrátničky, tá sa na mňa milo usmeje.„ Ideme si zabehať?“ spýta sa ma.„Áno. Treba robiť čosi pre seba, aby človek bol fit.“ odpoviem , zídem dole schodmi a začínam rozbeh. Beh je nesmierne krásny, ten pohyb, stretávanie ľudí okolo seba, keď bežíte, vnímate ich, potom je tu príroda: stromy, obloha, večer hviezdy na oblohe, mesiac, ktorý pláva cez Benátky, do Talianska, cez deň žiariace slnko, jeho lúče, ktoré sú kľúčmi do každého trinástej komnaty. Je to, akoby človek maľoval daný obraz, do ktorého vnikol ako do rozprávky z tisíc a jednej noci. Najradšej bežím trasou po ulici Ľudmily Podjavorinskej, cez mierové námestie, cez ulicu Petra Jaroša, a späť, to je trasa, ktorú mám rád.
Som spokojný a šťastný, unavený, ale rád, že pre svoje zdravie niečo urobím. Som priam vybehaný ako mladý kôň. Po behu idem na internát. Osprchujem sa, preoblečiem do šiat a idem sa učiť. Zajtra nebudem mať ťažký deň, čaká ma hodina matematiky, literatúry a slovenského jazyka a potom tri hodiny sochárstva.Ani si neviete predstaviť ako rád chodím do tejto školy. Sám si neviem predstaviť, keby ma Boh neobdaril talentom akým ma obdaril, kde by som bol, akú strednú školu by som si vybral. Sám neviem. Vyberiem si knihy, odnesiem ich do študovne, vrátim sa so skriptami v ruke a idem sa učiť. Učenie mi ide, a hodinu som s učením hotový. Zbalím sa, do večere mám ešte pätnásť minút. Rozmýšľam, čo zajtra vymodelujem. Témou bude LÁSKA.
Už mám akési črty a myšlienky, ale skôr si ich musím dať na papier, a aj potom musím zapojiť do toho mozgové závity, / ako sa vraví. / Tak ešte dlho rozmýšľam, až mám pocit, že spomínané závity mi prasknú a predsa som sa dopracoval, ako to všetko bude vyzerať.Moja práca bude vyzerať takto. Bude to otvorená dlaň, v ktorej bude anatomické srdce a z dvoch strán bordové ruže ako znak lásky, pre, ktoré srdce bije ako nedeľný zvon.
Sochárstvo je dlhodobý proces. Mnohí si myslia, že človek príde a začne modelovať. To sa len zdá, ale predtým, než k tomu to dôjde sú hodiny a hodiny realizácie, ako dospieť k vymodelovanému umeleckému dielu. S učením som skončil, ako otec mi vravieval. – Už, keď som bol naučený, povedal ... - Si už naučený a ani to nebolelo. Nebolelo...skutočne. Pozriem
sa na hodinky. Je čas ísť. O pár zastávok vystúpim a idem na večeru. Musím prejsť na Krasnojarskú, až potom som tam. Dnes budeme mať vynikajúcu večeru.. Bude šošovicová polievka s párkom a druhé jedlo zemiaková kaša a vyprážané karbonátky.
Vyberiem si v okienku hlboké taniere a veľkú lyžicu a sadnem si k stolu, kde v misiach je polievka. Nedokážem polievke odolať a tak si naberám čím skôr. Keď sa polievky najem, odnesiem tanier do posledného okienka, kde kuchárky riad umývajú. Potom sa pristavím k ďalšiemu oknu, kde mi kuchárky druhého jedla naložia.Odnesiem si tanier s vidličkou a sadnem si za stôl. Najem sa do prasknutia, až nedokážem vstať, ale musím, čakajú ma povinnosti.
Vychádzam z budovy školy. Jedáleň, je totiž v budove školy. Tá sa zatvára, o siedmej večer. Vychádzam zo spomínanej ulici Krasnojarskej, keď z diaľky počuť akýsi krik, odrazu sa mi srdce rozbúši, niečo sa stalo, že by autonehoda,
zrýchlim do kroku, prídem na miesto, kde je skutočne hlučno. Ktosi tam plače je tam akýsi dievčenský plač a krik.
Nechcem sa do tejto záležitosti miešať. Niekedy je dobre, byť hluchý a nič nevidieť. Starý otec , ktorý, ale skutočne doslova a dopísmena patril do tejto kategórie, mal už svoje roky a mal právo byť hluchý. Sedemdesiatsedem rokov v sebe nikto nezaprie. Videl ako sa mi darí, ako postupujem, krok za krokom sa stáva zo mňa umelec. Vravieval mi„ Edko, ty si sa narodil pod šťastnou hviezdou. Keď tým rozmýšľam, je to skutočne tak.
Som zabezpečený, mám veľký talent, rozvíjam ho. Mojou úlohou je iba, učiť sa. Profesori, ani rodičia sa nemôžu na mňa sťažovať. Vzťah k vzdelaniu a jeho prístup som zdedil po mame. Tá sa učila na výbornú, lepšiu známku nepoznala, tak ako pri odpovedi, pri tabuli, tak i pri písomkách, či testoch, ako takých. Odrazu počujem plač dievčaťa, sediac na lavičke pri autobusovej zastávke s hlavou v dlaniach, plač, ktorý sa, ako sa zdá nedá zastaviť. „ Nie, nedokážem takto žiť. Zabijem sa.“
V tom prichádza autobus, po ňom by mal ísť môj, ale všetko sa zvrtne inak, keď dievča vstane, rozbehne sa a chce skočiť pod kolesá autobusu, šofér sám nevie, čo má robiť. Dievča už je jednou nohou na vozovke, netrvá dlho a skočila by skočila pod kolesá autobusu. Rýchlo pristúpim k nej, chytím ju za ruku, a skríknem
„ Nerob to. Nerob žiť “
Šofér mierne zatočí volantom doprava a prudko zabrzdí., čo si viac menej odnesie pouličná lampa.
Dievčina má krásne, plavé vlasy po plece, oči ako hnedé gaštany v povetrí, vykrajované pery, jamku uprostred brady, akoby to bolo znamienko jej neskutočnej krásy. Je nádherná ako bábika z cukru. Plače. Položí mi svoju hlavu na moju hruď objímem ju a srdce sa mi druhýkrát rozbúcha ako zvon.
„ No, neplač, nesluší ti to. Tak krásna, takému krásnemu dievčaťu skôr sluší úsmev.“
„ Vážne? Myslíš? Ale ja mám ťažký život? Ak by si vedel...“
„ Som Edo, Eduard.“
„ Ja Sára.“
Sára prestáva plakať, ale jej hlava zotrváva na mojej hrudi, akoby mi chcela čosi povedať, rozpovedať svoj príbeh. Preto jej poviem.„ Čo keby sme zašli do cukrárne Modrý sen, tam by sme sa mohli lepšie spoznať.“
Zotriem jej slzy z tváre, ona ma chytí z ničoho nič za ruku akoby sme sa poznali roky a a ruka v ruke odchádzame do cukrárne.
, Cestou rozmýšľam, či to bola náhoda, osud, že sa mi osud priniesol osud, či to chce život sám, či mi chce naznačiť, aby som ju mal rád, aby pocítila teplo môjho srdca a bola šťastná. Ja teplo jej srdce už cítim, je hrejivé ako letná, májová noc, ktorá spája, nerozdeľujem. Hľadím do jej do tváre. Je krásna ako obrázok. Osud chcel, aby som ju stretol,
to sa nedá ničím zaprieť. Sára sa na mňa nepozrie, nepovie nič, iba mi stiskne silnejšie ruku a nechá nás unášať sa jeseňou.
Hľadím na jej krásnu tvár, veľavravné, hnedé oči ako horúce gaštany v povetrí, ktoré ich ku mne z ničoho nič privial samotný, jesenný čas. Zaľúbil som sa. A treba povedať, z mojej strany, je to láska na prvý pohľad. Oprieme sa o vietor a ideme do Modrého sna, kde môžeme snívať a vlastné sny rozmeniť na drobné, aby sa nám skutočne splnili, aby sme milovali jeden druhého a mali sa radi krížom, ktorý sami nesieme. Aby láska medzi nami bola číra a kryštálová ako živá voda, aby nás držala nad vodou, aby sme boli šťastní teraz i na celý život ako to chce osud, ako to chce Boh nad nami.