Gabriel Németh román Keď hviezdy nespievajú.
prvá kapitola
/ Deň ako každý iný /
Volám sa Mia, Mia Stratenská..... Poviete si zvláštne meno? Možno, ale meno mi dali rodičia, i keď stará mama a starý otec sa priečili, či by nebolo lepšie mi dať meno Mária. Naši však boli neoblomní a jasne povedali.„ Naša dcéra sa bude oficiálnym menom volať Mia.“ Samozrejme, familiárne, v rodine, medzi blízkymi sa môže volať Mária, Marika, ale oficiálne nech , sv rodnom liste a v dokumentoch nech sa ich dcéra píše Mia. Trochu urazene sa tvárili všetci, keď ma prišiel pozrieť otcov brat , strýko Milan so synom Oliverom. Ten vypustil hlášku, že sa pri jeho slovách sa rodine zatočila hlava. „ Našu mačku na dvore volali u prastarej mamy Mia. “
Oliver mal iba sedem rokov, neuvedomoval si, čo vraví. Pre neho som bol malý uzlík, ktorý skoro vyrastie ako on a bude so mnou hrať na schovávačku, slepú babu, hru vadí nevadí, alebo dokonca futbal, či hokej..., a až potom sa uvidí čo zo mňa bude. Doslova Shakespearova otázka. Byť, či nebyť?
Buď budem dievčaťom ako lusk, alebo babizňa vhodná na pekáč, upiecť ma a zjesť. Detská hlava, detský mozog, detské zmýšľanie, vydarené dieťa svojich rodičov. Ujo Milan radšej Olivera príliš nebral všade, iba tam, kde to bolo nutné. Bál sa, že povie čo si, čo je podľa neho bombastické, ale pre dospelých nemieste, až urážlivé ako napríklad teraz, veď dieťa, ktoré sa prirovnáva k mačke, je trochu priveľa a dosť nemiestne. Oliver vždy vypustí z úst nejakú hlášku ako balón Julesa Verna, keď ho rodičia za to napomenú, že sa to nesmie, spľasne ako bublina . K mačacej hláške o mne pribudla narýchlo táto..../ Len, aby som dovtedy, kým prekročím jeho výšku nemňaukala. / zaklincoval svoj názor o mne Oliver,
Pre rodičov som bol zázrak, ich šťastia a neskutočnej lásky. Boli mladí, otec mal dvadsať tri rokov, mam dvadsať jedna. Samozrejme otec sníval, že bude mať chlapca, mama túžila po dievčati. Jej sen sa splnil, narodila som sa ako dievča a mama mala z toho radosť, aj otec, ale on túžil predsa len po chlapcovi, aby z neho neskôr vyrástol chlap, ktorý sa postará, aby rod Stratenských nevymrel.
V mame sa vo chvíli, keď ma doniesli z pôrodnice sa v nej prebudila tá pravá materinská láska ,oddať sa naplno výchove svojej dcére. Mala pocit, že v nej bije zvon, ako volanie jej srdca, keď sa zaľúbila prvýkrát do môjho otca a bola s ním šťastná. Bola som krstená v kostole Svätej Barbory ako rimokatolíčka, krstil ma sami neuveríte otcov bratranca František.
Vtedy bol kňaz. Neskôr v rokoch tisícdeväťstoosemdesiatšesť, kedy každý bojoval horlivo za pravdu, demokraciu slova, demokraciu vierovyznania, demokraciu slobody a pohybu, aj on touto víziou bol opantaný a bojoval proti komunizmus. Vo vzduchu bolo cítiť akési oteplenie, pre demokraciu, aby skončil socializmus. Potvrdilo sa to a všetko vyústilo v sviečkovú manifestáciu. Strýko František razil filozofiu, teraz, alebo nikdy. Potreboval sa ozvať a rázne proti komunizmu vysloviť svoje nie. Za jeho angažovanosť a takzvanú protištátnu aktivitu bol odsúdený na rok a pol. Až, keď sa prezidentom Československej federatívnej stal Václav Havel, bol omilostený, ako aj ostatní.
Keď prišiel z väzenia domov, dlho si nevedel nájsť zamestnanie, až po dvoch rokoch si miesto predsa len našiel a začal pracovať ako závozník. V práci pre istotu, že bol kedysi kňazom radšej nikomu nehovoril. Bál sa, že sa dostane do problémov. Vo firme Chechmanday, pracoval štyri roky, kým sa neprevalila pravda, že jeho rodina z matkinej strany býva v USA, v New yorku. Tento fakt už nebol smerodatný. Strýko z toho nemal problémy, dokonca si našiel aj iné zamestnanie.... Prišli lepšie časy ..... demokracia... a každý bol šťastný a rád.
Mama, si potom, čo vyštudovala Strednú ekonomickú školu, našla miesto administratívnej pracovníčky na odbore školstva a sociálnych vecí na Krajskom národnom výbore.Neskôr sa vypracovala na vedúcu odboru školstva a sociálnych vecí. Hoci naši pracovali ako vedúci, nemohli príliš vyskakovať. Trebalo platiť nájom za dvojizbový byt. Ako rodina sme nemohli chodiť každý rok na Jadran ako ostatní papaláši, ale museli sme šetriť. Bola som školáčka, brat Juraj, ktorý sa narodil tri roky po mojom narodení tiež Naši nám museli kupovať ošatenie, to čo bolo potrebné, nevyhnutné a nie dovolenkovať každý rok pri mori. V tej dobe nebolo lacnejšie nič. Politici zaviedli euro, ktoré strácalo svoj dobrý, dlhodobý kurz, ale dalo sa to akosi vydržať, stačilo zatiahnuť opasky a žiť. Rodičia spolu zarábali tritisíc dvesto korún, na nás brali po päťsto korún rodinných prídavkov Veľa peňazí za málo muzika? Alebo veľa muziky za málo peňazí? Ani sám neviem, ako to nazvať, ale otec s mamou sa nám nikdy nesťažovali, že sa im ťažko žije. Naopak každý mesiac sme dostávali vreckové a to dvadsaťpäť korún.
Museli sme šetriť a dokázali sme to ako my deti, ako aj naši.
Rodičia sa zaujímali o politiku, čo sa deje v našom socialistickom štáte. Čítali, pozerali aktuálne politické správy, akoby čakali, že nastane u nás politická zmena. Nás v škole vychovávali ako pravú iskričku, pioniera, tí ktorí zažili túto dobu vedia o tom, čo hovorím.
Učitelia nám na občianskej výchove vtĺkali kaleráby, že socializmus je tá správna cesta, po ktorej treba Kráčať, zdvihnúť nad sebou červenú zástavu a ísť.
Dokonca na vyučovacej hodine občianskej výchove sme museli mať notes a doň sme vystrihovali vtedajšie politické správy, Mať ich tam vždy pripravené, keby nás náhodou učiteľka nevyvolala a nakázala ich čítať, bola naša povinnosť.. Dalo by sa povedať politiku sme mali doma, ale i v škole a tak, keď sa rozhodovalo kam pôjdem na strednú školu, bolo jasné, že to bude gymnázium a potom ak sa to bude dať, skúsim študovať na Komenského univerzite žurnalistiku, dejiny žurnalistiky, angličtinu a francúzsky jazyk. Samozrejme nemčinu by som sa učila samostatne doma.. Jazyky v tom to odbore bolo veľmi dôležité.
A tak sa aj stalo. Vyštudovala som svoj odbor, ktorý som chcela robiť, cudzie jazyky som ovládala viac než na výbornú. Chcela som byť žurnalistkou, novinárkou a v tomto smer som si povedal, že spravím, j nemožné, aby som sa ňou stala A podarilo sa.
Som žurnalistka pre televíznu spoločnosť TV - Politik aktualit 23. Možno si položíte otázku, prečo za názvom našej televíznej spoločnosti je číslo 23, Je to veľmi jednoduché. Keď televízia pre domácu a zahraničnú politiku začala pracovať, mala dvadsať tri zamestnancov. Dnes je to oveľa viac a ja som rada, že momentálne patrím do tohto žurnalistického kolosa.
V roku tisícdeväťstoosemdesiatdeväť, ak by som bola presnejšia sedemnásteho novembra, keď sa lámal chlieb, kto z koho bude jasným víťazom, alebo porazeným , zvíťazila DEMOKRACIA. Pamätám si to akoby to bolo dnes. Sedeli sme doma v obývačke,
ja, mama, otec pred televízorom Juraj sa učil, pripravoval sa na zajtrajší deň, bol vynikajúci a ambiciózny žiak, vedel, čo chce a spravil preto všetko, aby to docielil. Mal rovnakú povahu ako ja.
Túto povahu bojovnosti ísť i cez mŕtvoly, aby sme docielili to, o čom snívame, sme zdedili po mame, ona mala takúto povahu,
Juraj chcel byť lekárom, zachraňovať ľuďom životy a liečiť ich. Mamina sestra, bola síce dôchodku. Taktiež pracovala v zdravotníctve, bola staničnou sestrou na polikliniky Juh , na internom oddelení. Odtiaľ po tridsať sedem rokov šla do dôchodku.,
Sľúbila, že Jurajovi pomôže finančne, aby študoval na Lekárskej fakulte. Myšlienka, aby bol Juraj lekárom, kardiológom sa jej nesmierne páčila. Ja som vedela, že sa vo svete, v ktorom sme momentálne žili, nestratím ja sa vo svete nestratím. Mám to v priezvisku. Stratenská.
A Stratenskí sa v živote nikdy nestratia.
V spomínanom roku, vznikali rôzne politické strany, Sociálna istota mnohých vysokých škôl bola neistá, čo sa i neskôr ukázalo, a tak otec rozhodol.„ Mia, skončíš pomaly / bola som v treťom ročníku bingvialne gymnázium, / zmaturuješ a nepôjdeš hneď na vysokú školu, ale pôjdeš si zarobiť, aby si z časti pokryla svoje štúdium. Rozumné riešenie, súhlasila som.
A tak som si našla zamestnanie. Bola som čašníčkou v päť hviezdičkovom hoteli Albatros. Bavila ma komunikácia s ľuďmi.
A až po dvoch rokoch som začala študovať žurnalistiku, anglický a francúzsky jazyk. Za ten čas som nemecký jazyk ovládala, mala som pocit, že som rodená Nemka a tento jazyk som mala v krvi
Pozriem sa na hodinky, je čosi pred pol treťou, je čas pomaly končiť. Od rána lietam ako špinavé prádlo. Raz, mi jeden fešák a kolega, s ktorým som kedysi chodila a nečakane som ho stretla
v práci, tu v našej televízii, povedal. „ Dievča, Teba je tu škoda. Ty by si mala robiť novinárku v BBC.“
„ Možno raz. „ dodala som s úsmevom a skladala som na stole papiere, ktoré som potrebovala.. Zamknem všetko, skrine, šuflíky, okná, vyberiem kľúč , zamknem svoju pracovňu a odchádzam zo svojho pracoviska, Prejdem veľkou chodbou k dverám, pozdravím vrátnika a mierim si to k parkovisku. Čaká ma tam, moje zlaté autíčko Opel 260 – tka, najnovšieho typu.bDarček od svokrovcoch a manžela, ktorý celý darček inicioval.„ Musíme mať doma dve autá, ty ho potrebuješ, potrebujem ho
aj ja. Ja svoj pomaly splatím na lízing , ty si teraz na rade. Keď poviem musíš tak ho budeš mať. “ bolo mi to povedané s akousi istotou, ktorej som neverila.
A predsa... Nikdy na tie Vianoce nezabudnem Svokra mala problémy so žlčníkom, svokor sa zas pošmykol na dvore, nohu mal v sádre, tak sme sa s Karolom rozhodli stráviť Vianoce u nich. Svokrovci aspoň budú radi. Tak sa stalo. Najprv štedrovečerná večera, vianočné koledy a potom to prišlo – Rozdávanie darčekov.. Každý dostal darček, s ktorým bol spokojný, Ja som Karolovi kúpila sako, k nemu tri nóbl košele a sadu kravát. Svokor dostal rybárske prúty, tri navijaky značky Shakespearky, tie boli momentálne najlepšie, od svojej manželky dva hrubé krásne pulóvre a od svojho syna. Veľkú rybársku príručku.
Rodina bola spokojná....
Až, keď som prišla na rad, zneistela som. „ Šťastné a Veselé, drahá,....Šťastné a Veselé blahoželali svokrovci, ale darček som pod vianočným stromčekom nevidela. Svokor ma vyviedol z omylu, s úsmevom na tvári dodal. „ Náš darček bol až tak veľký, že sa pod vianočný stromček nezmestil. „ Klíč , klíč , Petr klíč.“ a odrazu mi Karol podal kľúče. Skoro som odpadla. V garáži svokrovci ma čakalo moje zlatíčko – autíčko. Opel 260 –tka najnovšieho typu.
„ Chvejem sa a zároveň ďakujem. „ poďakovala sa a skutočne som skoro spadla od prekvapenia z nôh. Boli to moje najkrajšie Vianoce, aké som kedysi zažila, ani nie kvôli darčeku, ale kvôli tomu, že ja som sa so svokrovcami zblížila viac ľudsky a viac si od tejto doby aj rozumieme . Tieto spomínané vianočné sviatky mali svoje neopakovateľné čaro a nevšedné kúzlo. Tieto spomínané Vianoce boli pri štedrovečernom stole plné lásky, porozumenia, ľudskosti a pocitu, aby nikto nebol sám. Moji rodičia bývajú v Košiciach. Je pri nich brat Juraj, stará sa o nich s manželkou. Každý rok k nim prichádzame na niekoľko dní.
ko môj otec vraví. „ So svokrou a so svokrou každá nevesta musí vychádzať dobre, ináč sa žiadny voz neutiahne to platí aj o zaťovi. Zatiaľ tieto vzťahy by sa dali ohodnotiť ako v škole na výbornú. Dúfam, že to takto aj zostane.
Len, čo otvorím dvere do nášho bytu, zhodím zo seba semišové kotnčiky s bundou a vojdem do kuchyne. Porozhliadam sa.
Všetko je poupratané tip – top Večera sme s Borisom dojedli zemiakové pyré a fazuľovú polievku s červenou nakladanou kapustou. Otvorím chladničku, nájdem tam prázdnotu, po jedle, ani stopy. Budem musieť variť. Varím rada, tomuto kumštu ma zaúčali moja mama i stará mama a myslím si, že takto má byť. Žena sa vždy musí obracať okolo sporáku v kuchyni, len tak si udrží svojho muža pri sebe. Vraví sa.... Láska ide cez žalúdok. A my, ženy o tom vieme svoje. Varím TAK na dnešný večer, aby Boris, nebol vlk, ktorý zje všetko navôkol i železné klince, ale, aby bol princ a jeho Popoluška.