Gabriel Németh úryvok z románu Slzy pre bolesť
román Slzy pre bolesť
/ úryvok /
Je sivé daždivé poludnie ako stvorené na melanchóliu. Dážď za oknami nekompromisne bubnuje svoje blues, kvapka po kvapke steká po skle a splýva v symfóniu chladného sychravého októbra. V tú zvláštnu jeseň, ktorá si tyká s oblohou roztrhanou na mraky.
Upreto sedím a zovieram päste v dlaň, ani nedýcham, pritom sa držím operadla stoličky a hľadím bezradne na lekára. Prikovaná o podlahu nemocničnej ambulancie sa cítim zničená, úplne nad dne svojich síl po tom, čo lekár nado mnou vyniesol svoj verdikt.
V ordinácii vládne zvláštne napätie, dalo by a ho krájať nožom ako chlieb.
Celá sa chvejem nedočkavosťou. Koľkokrát som si vravela, mne sa to stať nemôže, a je to tu: Je pondelok pätnásteho októbra dvetisíc, čosi po trinástej hodine. Všetko je v pohybe, len môj svet, akoby sa navždy zastavil. Ostali mi iba ruiny v srdci, prázdne dlane, nič viac. Lekár sa nadýchne, zloží si okuliare z očí, pozrie sa na mňa a povie: „ Pani Bačinská, podľa vašich vyšetrení, vaša diagnóza je leukémia.“ V tom okamih ani sama neviem, čo mám povedať. Správa ma veľmi zasiahla. Priznám sa som zúfala. Vyschýna mi v hrdle, krčná žila mi stúpa a srdce mi bije ako zvon.
ANOTÁCIA
Príbeh ženy, ktorá pocíti trpkosť osudu, keď jej nečakane život postaví, prekážky do cesty. Sú cesty vedúce k bolesti, žiaľu, ale i láske a radosti každý deň. Osud sa s touto ženou nehrá v rukavičkách, určuje striktne hranice medzi životom a smrťou, medzi šťastím a stratou blízkeho života, žiť, milovať a mať rád. Román Slzy pre bolesť je príbehom ženy, ktorá dokáže niesť svoj kríž a pritom zodvihnúť hlavu a ísť oproti vlastnej budúcnosti.
To je to umenie,žiť, bojovať, nestrácať nádej. Milovať život aký skutočne je. S láskou v srdci pre všetkých.