Večer na ostrie noža
POVIEDKA
„ Mami, ja idem na políciu. „ pozriem sa na mamu, potom na otca, naskytne sa mi na obidvoch hrôzostrašný pohľad. Otec je opitý pod čiaru ak nie viac... Je agresívny, kričí, nadáva, drží v jednej ruke matku za krk a v druhej nôž.
„ Zabijem Ťa ty, kurva jedna. Zabijem. Nič iné si nezaslúžiš. Čo si s ním mala ty, suka jedna? Jebala si ním? Odkedy to trvá? Zabijem Ťa.“
„ Mala som narodeniny, auto sa nám vtedy pokazilo, veď vieš. Zmeškala som autobus, tak ma doniesol domov svojim. A nie som kurva. To si vyprosím. “
Vyjdem von z bytu, prudko zabuchnem za sebou dvere a odchádzam. Vonku je otrasná zima, je november a jeseň ukazuje svoje zuby, mrzne.
Celú tvár mám červenú, vyštípanú týmto počasím a ja som oblečený naľahko, mám na sebe jednu flanelovú košeľu. Cez to sa snažím čo najskôr dôjsť na políciu. Pozriem sa na hodinky, tie ukazujú dvadsať jedna hodín pätnásť minút. Otec prišiel z krčmy domov skoro.
Vždy prichádza po desiatej. Mama nám nestihla ani uvariť, zbaliť nás, aby sme utiekli od neho. Bože ako ho nenávidím? Najradšej by som bol keby nebol. Nechcem byť zlomyselný, alebo zlý syn, ale predsa..
On je aký k nám? Určite nie najlepší. Takéto stresy prežívam denno – denne, dalo by sa povedať.
Môj otec je notorický alkoholik, pije, ako sa len doň ho zmestí. Pije dlhodobo. Potom ma tri – štyri dni pauzu, aby zregeneroval svoj organizmus, sily a znova vidí pred sebou pohár. Má ho radšej, ako nás, bohužiaľ. Takí sú všetci alkoholici , otca nevynímajúc. Svoje detstvo som si v žiadnom prípade takto nepredstavoval. Som syn alkoholika, každý sa na nás pozerá kvôli nemu zvrchu.
Ešte, že mám mamu, je dobrá duša, ku každému milá, má úsmev pre každého. Nikdy nedáva najavo, čo ju trápi, aj keď ľudia vedia, aký je otec, jej manžel. Keby vedela, aký bude, nikdy by sa za neho nevydala.
Čo však má človek urobiť? Srdcu a láske nikto nerozkáže.
Otec bol mladý, nebol taký, nepil. Preto si ho mama zobrala a práve preto, lebo neholdoval alkoholu. Matkin nevlastný otec pil , k mojej starej mame nebol najlepší, mama v tom žila preto si myslela, keď sa za otca vydá bude sa mať lepšie.
Aj sa mala.
Tri roky žili šťastný bezstarostný, manželský život , až potom to začalo medzi nimi škrípať. Otec si kupoval alkohol domov, neskôr začal chodiť do krčmy a to bol začiatok konca matkinho manželstva s ním.
Ani si neuvedomoval, ako ničí rodinu, považoval to za samozrejmosť, že pije, mama však nie. Často sa kvôli tomu naši hádali, neviedlo to však k ničomu. Otec pil ďalej, mama si pri ňom zničila mladosť, život a ja detstvo....
Prejdem cez našu ulicu Podjavorniskej 3, kde bývam k ulici kapitána Jaroša, potom cez Mierové námestie na Mäsiarsku zabočím, doľava a som tam. Bežím ako šialený, bojím sa o mamu. Som zmoknutý, košeľu mám premoženú do poslednej kvapky, cez to idem zrýchleným až bežiacim krokom vpred.
Túto cestu pešo by som zvládol za pol hodinu, ale ja ju zvládam za pätnásť minút. Stojím pred políciou, položím ruku na dvere a náhlim sa na tretie poschodie. Zaklopem, skôr búcham na dvere. Otvorí mi postarší policajt so sivou briadkou, súmernou tvárou a hnedými očami. Vyžaruje z neho akási charizma. Vidím to na ňom. Som o tom presvedčený.
„ Čo si tak spotený? Stalo sa niečo? “
„ Otec má vypito..., ohrozuje mamu. Chce ju zabiť.“
„ Kde bývaš ? „
„ Na Podjavorinskej 3., na druhom poschodí vľavo. “
„ Všetko bude v poriadku. Buď spokojný.“
V tom policajt zavelí a okamžite k nemu prichádzajú traja policajti. Všimnem si, sú opásaní zbraňou a pendrekom. Ním by môjho otca trebalo biť ako žito, nič iné si ani nezaslúži.
Vychádzame von z policajnej stanice. Policajné auto do ktorého sadáme, je väčšie a širšie, je to policajné auto najnovšieho typu, ktoré pred nedávno Ministerstvo vnútra kúpilo všetkým policajným zložkách v Československej federatívnej republiky.
Všetko sa vynovuje, socializmus padá, demokracia otvára oči, vstáva z kolien a túži sa udržať, čo najdlhšie. Nové sú i policajné autá, všetko je nové, iba tá bolesť v srdci mňa, štrnásť ročného chlapca, je stará. Nikto sa o ňu nezaujíma, iba moja matka, ktorá má miluje nadovšetko a ja tiež.
Sadnem si k policajtovi dozadu, popri mne z ľavej strany jeden z druhej strany dvaja policajti akoby ma chránili, ja však chcem, aby chránili moju mamu, ja som druhoradý, momentálne dôležitý nie som ja, ale moja mama.
Tá potrebuje záchrannú brzdu a pomoc policajtov. Keď dôjdeme na tvar miesta kde bývam, už z diaľky počuť otcov rev.
„ Tibor, pôjdeš so mnou, ak by sme potrebovali pomoc voláme Vám.“ dodá starší príslušník, ktorý sa nahne k otvorenému oknu auta, kde sedí s rukami na volante mladší príslušník policajného zboru .
„ A ty, chlapče, tu ostaneš. Sadneš si dozadu a vyčkáš, kým sa nevrátim. Neboj sa všetko bude s Tvojou mamou v poriadku. Len žiadna panika. To vo svojej práci neznášam.“ Muž v zelenom, s výložkami na pleciach, akoby poslednú vetu, že nemá rád paniku...adresoval mladšiemu kolegovi. Ten súhlasne prikývne, pravdepodobne, vie, prečo to Alexander Široký, tak sa volá vyšší nadriadený policajt povedal a patrične si to uvedomuje.....
„ Rozumieme, „ zahlási policajný mlaďus a vraví to i za mňa.
„ Pokoj, všetko bude v poriadku. Neboj sa. Ako sa Voláš?
„ Peter, Peter Kusý“ usmejem sa konečne. Policajt tiež. Jeho slová, že všetko bude v poriadku ma upokojujú a verím im, hoci s napätím, ale verím im....
Už z diaľky dole pri činžiaku, na parkovisku, zhora počuť rev, mužský krik a zároveň i súcitné slová meniaci sa na vzlyk a plač.
Pred dverami Alexander Široký – skúsený policajt, búcha na dvere.
„ V mene zákona Slovenskej republike do piatich minút , otvorte! Nechcete, aby som použil donucovacie prostriedky.“
„ Tak Ti treba, kurva jedna..! Zdochni! Zdochni! Rozumela si zdohni!“ pľúva nad ženou jej manžel.
„ Ja ti dám zdochni. Ty zdochneš v mojich rukách. “ Alexander chytí z opasku revolver nabije ho a namieri na zámku. Trikrát vystrelí, zámka povolí, je zničená a policajt vchádza do kuchyne, kde je plno krvi, viditeľné stopy po zápasení opitého manžela, ktorý skutočne, hoci kedy mohol svoju manželku zabiť. To si v tomto okamihu uvedomuje i práporčík. „ Tak vstávame, vstávame, ideme...“
Rozčúli sa Široký, nadriadený policajt. Skutočne tento opilec je veľkým hajzlom, ktorý je schopný zabíjať. Jeho manželka, je v bezvedomí...
“ Čo sa stalo? “ pýta sa muž v zelenej uniforme.
„ Spadla, udrela si hlavu o hrot stola a odpadla.“
„ Prečo odpadla? No rýchlo, rýchlo, nemáme čas vadiť sa s takým opitým Miki Mausom.“ Už zvýši policajt hlas. Opilec vstáva a vrazí mu facku.
„ Tak, zlatý môj, podávam na Teba trestné oznámenie. Pôjdeš teraz na záchytku, tam vytriezvieš a ráno si pre Teba príde kolega a budeš zatknutý na 48 hodín.“
Manželka, tohto nehorázneho muža vstáva začína byť v poriadku.
„ Pani Kusá, podávate na svojho manžela trestné oznámenie...? “
„ Áno, podávam, za ťažké ublíženie na zdraví spojené so smrťou obete. Veď som mohla zomrieť, mohol si ma zabiť. Čím ťa nazvať? Si netvor, netvor...? Pochopil si? A keby som sa nezobudila.. Ty, špina akási.“ ?
„ Mení sa situácia. Vo väzbe teda budete 72 hodín a viete, že to znamená vezenie.“ Otočiť sa...“
Muž, ktorý okamžite vytriezvel, dáva ruky dozadu.
„ Ste zatknutý. Máte právo hovoriť iba za prítomnosti právnika, ktorého Vám dáme.“
Všetko je v poriadku. Ale skutočne? Nebo nad osudom je prázdne, plné mrakov. Chystá sa búrka... Niet jedinej hviezdy na oblohe a určite bude pršať.
A prší mi do spomienok, ktorým sa vraciam do svojho detstva trpkého ako blen, cez to všetko chcem zdvihnúť hlavu a ďalej ísť, hľadieť do lepšej, krajšej budúcnosti. Verím, že raz ma čaká pekný a spokojný život.
Mama si ma privinie k sebe, pohladí ma. Cítim teplo jej ruky, na ktorých má krv. Nevadí mi to. Je to matka s výnimočným srdcom, milujúcim každého, či je to rodina, blízky, kamaráti, priatelia, Či je to jej syn, či dcéra.
Mám ju nesmierne rád a som hrdý na to, že práve ona je moja matka. Nič iné si ani priať nemôžem, iba ak mať takú matku, ako skutočne je. Mám sestru, volá sa Emma, má dvadsať a študuje Lekársku fakultu na Komenského univerzite. Domov prichádza nie často, sporadicky, ale o to, častejšie.
Láska a láska, iba tá spája brehy, keď ľudské srdce plače. A my všetci traja „ mama, ja a sestra Emma, máme lásku na rozdávanie .A to si vážia na nás tí, ktorí nás majú radi, vedia o nás a poznajú. Láska láskou dýcha priamo z kríža, to je na tomto živote krásne.
Hoci nesieme svoj kríž, žime ho tak, aby náš život mal zmysel, aby bol krásny. Veď bez sĺz by nebolo šťastie a bez šťastia by neboli slzy. Život a osud je parabola, ktorá sa musí vyvážiť, iba tak má zmysel žiť a skutočne milovať.